Mám jedného priateľa, ktorý mi porozprával:
Ako som sa chcel stať prezidentom
Aj by som sa chcel stať prezidentom.
Mám na to priemernú výbavu IQ asi 110. Nemyslím priemer za Slovensko, ale medzi inteligentmi. Keď vidím súčasného pána prezidenta s jeho kompetenciami, s jeho spôsobom myslenia, tak si myslím, že by to zvládol aj ten priemerný Slovák. Ale čo nemám, to je spôsob vyjadrovania a zvláštne uhly pohľadu, ktoré majú naši politici skoro na každú problematiku…
Tak napríklad:
Po 6-hodinovom rokovaní ústredného orgánu istého hnutia bol „za odmenu odídený“ Andrej. Kauzy boli známe a preto trojjediný pán – predseda, prvý podpredseda vlády SR a minister dopravy a všetkého ostatného, čo na seba strhol – verejne v televíznom prejave dvadsať minút hovoril o tom, ako Andrej pochopil a tak… A bežný občan sa nestačil čudovať, diplomat závidieť a jazykovedec žasnúť. Za dvadsať minút sme sa nedozvedeli nič, čo by sme už všetci nevedeli. Pán podpredseda hnutia a minister vnútra mal aspoň malú odvahu povedať, že keby Andrej neodišiel, tak by bol odídený. Ale to je málo, lebo ako bývalý minister spravodlivosti a terajší minister vnútra dobre vie, že je to na odídenie do basy.
Nejaký poslanec hnutia sa mu pokúsil hodiť po pár dňoch záchranné koleso a povedal, že Andrej tak musel urobiť, lebo zmluvy, vzťahy a uznesenie mestského zastupiteľstva a bla-bla-bla boli tak nastavené, že to musel urobiť.
Nalejme si čistého vína: Andrej ako niekoľkoročný primátor Bratislavy bol pri všetkých rokovaniach, prípravách a vytváraní prostredia (právneho, finančného,…) a keby na začiatku povedal chlapci, je tu nejaký záujemca o realizáciu stavieb na území PKO s tým, že ho treba zbúrať, mohol povedať iba jednu vetu: „Pekáč“ si nedáme, mnohí sme tam chodili. A hovoril by z duše veľkej časti Bratislavčanov.
Andrej rozohral hru, ktorú v konečnom dôsledku nezvládol a za to by mal dostať spomínanú odmenu.
… a tak sa asi nechcem stať prezidentom.